História nášho rodu Uhnákovcov sa datuje do roku 1665. Začína Jakubom Uhnákom, o ktorom rodina nevie, či sa narodil v Čajkove, isté je však, že určite tu zomrel. Ja, Anton Uhnák ml. patrím k 13-tej generácii stále žijúcej v Čajkove po mužskej línii.
Ako sa z krčmára vinár stal
Môj prastarký bol prvý z rodu, ktorý sa dostal k vinárstvu. Narodil sa ešte v 19. storočí, ale väčšinu života prežil v 20. storočí, kedy bol počas prvej svetovej vojny zajatí v Rusku. Na konci vojny vstúpil do Štefánikových légií. Ľudia ako on, tzv. slovenskí bohatieri, dostávali od štátu rôzne daňové zvýhodnenia. On si vybral, že sa bude venovať obchodu, konkrétne výrobe alkoholu. V 30-tych rokoch minulého storočia vlastnil aj krčmu. Zistil však, že nemá dostatok vína, ktoré by tam ponúkal. A tak v roku 1932 postavil svoj prvý hajlok. Ten doteraz stojí a s návštevníkmi nášho vinárstva sem chodievame aj na degustácie kvôli archívnym vínam. K tomu prastarký v tom čase vlastnil aj priľahlé vinice v rozlohe 1,5 hektára jednotnej výsadby.
Zlom v živote
Ako mladý som veľmi nerád pracoval vo vinici. Zvrat nastal okolo 19tky, kedy som na rok vycestoval do Anglicka. V rámci telefonátov domov rodičom som sa často pýtal na vinicu. Až ma samého prekvapilo, ako ma to zaujíma. Po návrate domov zo zahraničia, som začal naplno fungovať v rodinnom podniku a tam niekde vznikla aj moja vášeň pre vinárstvo. To podporilo aj moje štúdium na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre, v odbore ,,Ovocinárstvo, zeleninárstvo, vinohradníctvo, vinárstvo a kvetinárstvo“. Kvety sú doteraz mojou veľkou vášňou rovnako ako vinárstvo, ktoré sa stalo aj mojim povolaním. A poslaním. Na škole som nazbieral dôležité všeobecné vedomosti o práci vinára, ale osvojenie postupov, ako vyrábať dobré vínko prišli až po dlhoročných skúsenostiach.
Kvalita a zvedavosť idú ruka v ruke
Robota na samotných viniciach ma začala baviť až neskôr. Teraz to považujem za dobrý psychorelax, aj keď mi je trochu ľúto, že sa tomu nestíham venovať toľko, koľko by som chcel. Čo ma ale od začiatku kariéry najviac bavilo, bola výroba reduktívnych vín. Ich metóda výroby má výsledky v tom, že prechádzajú od neutrálnych vín k supervoňavým, čo nebolo na tú dobu samozrejmé. Aj účasť na lokálnych či vzdialenejších súťažiach boli pre mňa impulzom, že vinárstvo sa dá robiť kvalitne. A to ma stále po celé tie roky ženie vpred.
A nielen mňa, ale celú rodinu Uhnákovcov. Ako v klasickom rodinnom vinárstve, každý z rodiny sa nejaký spôsobom podieľa – či už priamo na výrobe vína vo vinárstve alebo v budovaní značky. Najviac zapojení do prác som ja so švagrom Ľubošom Kollárom. Ja sa zameriavam skôr na administratívnu činnosť, obchod a degustáciu vo vinárstve. Ľuboš sa venuje primárne obhospodárovaniu vinohradov. Spoločne sa zúčastňujeme oberačiek. Žatva na poliach sa rozdeľuje na vinohradnícku a vinársku, následne spolu riešime a vyrábame víno rôznymi postupmi. Naša mama má na starosti prípravu jedla pre všetky degustácie. Keď je požiadavka na modernejšie veci, napríklad vegetariánske alebo vegánske jedlo, do procesu sa zapája aj manželka Evka. Tá pomáha aj pri dekoráciách degustačiek a ich celkových prípravách. Otec Anton Uhnák st. symbolizuje pevný ,,bod“ kde to všetko začalo, on to celé rozbehol, zafinancoval. Momentálne si užíva dôchodok. Aktívne sa už nezapája, s výnimkou, keď prídu jeho kamaráti, vtedy sa aj on zastaví pozdraviť a prehodiť pár slov.
Vinárstvom žije celá rodina
Skĺbiť rodinný život a život vo vinici je časovo veľmi náročné. Ja však za všetko vďačím svojej manželke, ktorá pri mne vždy stojí. Celá rodina pracuje síce veľa, ale čas si vieme zariadiť a tak napríklad deti a ostatná rodina vie byť prítomná aj v práci. Keď sa napríklad pripravuje degustácia pri hostí, deti často pobehujú okolo nás a tak trávime čas spolu.
Každá generácia vyrábala víno svojským štýlom, skoršie generácie to robili takmer nemenne v drevených súdkoch v hajloku vo viniciach. Na prelome socializmu však otec nakúpil modernejšie technológie ako sú lis, mlynček, veľkokapacitnejšie nádrže. Tie boli na začiatku plastové, neskôr sa vymenili za nerezové. Z drevených súdkov sa tak prešlo na väčšie objemy vína, ktoré zrejú nie v drevenom, ale v nerezovom materiáli, ktorý patrí medzi intaktný (čistý) materiál. A tak vieme robiť vína ovocnejšie a ľahšie.
Čo nás čaká v budúcnosti
Momentálne disponujeme 8,5 hektára vysadenými vinohradmi, ale pozemky majú dokopy 13 hektárov. Dva hektáre sú už vo vyrodenom stave. Tie chceme vyklčovať a presadiť nanovo – je to však na 5 – 6 rokov, nakoľko je to ekonomicky náročné. Preto to robíme postupne.
Budúcnosť svojho vinárstva by som najradšej videl v súvislosti s rozvojom vínneho cestovného ruchu v oblasti Tekova, ktorý tu zatiaľ neexistuje. Ľudia síce chodia a navštevujú nejaké vinárstva, ktorých je tu v okolí Čajkova, pomerne dosť, ale skôr je to o jednotlivcoch, nie o masách. Môj sen je vlastniť menšie ubytovanie pre návštevníkov, robiť degustácie a predať čo najviac vína z dvora. Ďalším cieľom je dosadiť zvyšnú pôdu viničom na ich celkovú kapacitu, aby boli plne rodiace a samozrejme predať čo najviac vína 🙂
A či bude môj syn, dcéra alebo deti švagra pokračovať v stopách rodinného vinárstva? To neviem. Ak sa uchytia, budem rád, ale ak si nájdu idú oblasť, budem takisto rád: Sám viem, akou ťažkou cestou je cesta vinárstva.
Váš Tóno